Hana - My Blog

A tak sa točí,
lebo neunesie toľko tiaže,
ách, láska,
aké sú tvoje ambície,
a potom sú tu tajomstvá,
a z duše miznú sny.

Búrka trasie nebom,
aby z neho rozkotúľala mince
na cestu za šťastím.

Čakanie na okamih nádychu,
láska, tá žije zo vzduchu.
Čo keby zčernal čas
a čarodejnica nechala vykoľajiť
let motýľa?

Dievča s minulosťou
robí si výpisky nálad,
dúšky osamenia,
náhle cíti bolesť a závrať.
Diablov sľub je

experiment o jednom slove -
epitaf.

Free prázdniny
voľne letia svetom,
v láske sme nevinní.

Genetická chyba -
genius loci,

horia ti oči,
horí more,
hľadáme tep šťastia na zápästí,
koľko lásky sa tu ešte zmestí?

In memoriam,
aj princetny strácajú sny,
ilúzie,
a predsa dúha v búrke žije.

Je to tak dlho,
je to tak krátko,
inde a inak,
iným smerom.

Kde a kedy písať knihu o žití,
životom k smrti sme dobití.

Láska je lavína,
je let motýľa,
laň v lístí z topoľa,
láska

moderne milostná,
moment sťastia,
motýľ farebný,
ktorý splieta naše sny.
Láska je

nádeje let,
do rieky neodletí
zamlčaný rým,
naveky tu bude
noc pádov, noc vzletov
vyznanie jednou vetou.

Ostrov smútku,
odvátená strana mince,
omyly v láske,
keď bolesť trhá srdce
a z jeho prachu
perly na krídlach
vtákov,

pár viet
na stenách,
podzimný večer,
písanie do neba,
presýpacie hodiny
a je tu

ráno s ďalšou ranou na líci,
vonia ako zarosená tráva,
to milujú básnici.

Starosti kráľov,
črepiny slov,
ticho sneží do očí smrť.

Trochu dlhá zima,
clivo je,
túlam sa tu a tam
blízko
priepasti,
prepadám sa v brázdach vetra,
minulosť náhle som stretla.

Úsvit,
to je novorodenec,
neverím už v bláznovstvo
unavenej lásky,
zvädnutej nádeje,
už niet úsmevu pre

včerajšiu noc.

Zázraky
zimnej romance,
srdce na zelenú blikoce,
život nám ako kométa
vlna času
na kúsky rozmetá.

copyright(c)blog.sme.sk

čas se zadrhá
zrnka světla i tma
v prostoru mého stromu

vzduch modrých jisker
slzy nepromlčené
závoj mdlící modré nevěsty

až to zebe básníky
do rukou a do slova

kde zraješ těžce
přes všechny beznaděje

ty jediná rytmická
bílá země

na dálnici ledna
klopýtá anděl
má žena

hadí zbabělost
v mém těle hledá kříž

hlt červeného
slzy mých večernic

pohyb prostorů
rovin neónových tanečnic

v podbité trávě
chvěje se květ

utichá anděl
dlužíme zaplacení těl

Áno, znenazdajky som sa ocitla v živých dejinách času. Okolo mňa sa rozprestiera planina

modernej doby a uprostred tej planiny stojí košatý strom dejín. Jeho konáre sa prehýňajú pod

nánosom prachu, len tu a tam sa spod neho jagavo trbliecu perly písmenok. Podídem bližšie,

fúknem do toho prachu a hľaď! Moja najmilšia a snáď aj najprvšia báseň tam ako zlaté jablko

visí. Srdce mi poskočilo radosťou z poznania, že jablká mi zo stromu života žiadnej búrky ruky

nestriasli. "Popol z nás ide do všetkých strán, iba písmenká tvoria reťaz vôkol Zeme pevnú..."

Tak pateticky by sa mohla končiť stať o tom, ako som našla stratený poklad:

...netreba mi jesť,

netreba mi strechu nad hlavou,

pod nebom plnom hviezd

bosá pôjdem diaľavou...

Dajte mi báseň!

jednou do roka
svléká šat Chrudimka

na rybí šupině
slza měsíční

matné a pevné večery
smutek mníka

zajatí jezdci mlčení
věnce kyslíku

v mé komoře srdeční milá
tančíš s velkým nebeským motýlem